Preklady do slovenčiny:

Opričníkov deň. Preklad Ján Štrasser, Kalligram, Bratislava 2008

Ľad. Preklad Ján Štrasser, Kalligram, Bratislava 2009

Srdcia štyroch – vychádza v septembri 2009

Preklady do češtiny:

Svatební cesta. Překlad Vlasta Smoláková, Svět a divadlo 1997/1, s. 49-73.

Marinina třicátá láska. Výňatky ze stejnojmenného románu. Překlad Libor Dvořák; úvod Tomáš Glanc, Světová literatura 1994/5, s. 149-227.

Třicátá Marinina láska. Překlad L. Dvořák. Český spisovatel, Praha 1995.

Fronta. Přeložil Jakub Šedivý, Malá Skála, Praha 2003.

Opričníkov deň

„Rusko je antipódom Západu, totálne nevyspytateľná zóna, v ktorej zákony neplatia,“ tvrdí Vladimír Sorokin, jeden z najoslavovanejších a najprekladanejších súčasných ruských spisovateľov (preklady do angličtiny, nemčiny, francúzštiny, fínštiny, taliančiny, japončiny). Inšpiráciou pre túto strhujúcu a temnú víziu ruskej budúcnosti autor čerpal z obdobia vlády Ivana Hrozného, ktorý založil akúsi osobnú tajnú políciu – opričninu. Dej sa odohráva v roku 2028, Svätá Rus je ohradená Veľkým Ruským Múrom a nenahraditeľnú úlohu v krajine zohráva obnovená opričnina. Sorokin prostredníctvom neúprosného humoru a sarkastického štýlu na hranici etiky vykresľuje nebezpečenstvo vzniku novej totalitnej moci. Na mušku si pritom berie už dávno zažité stereotypy každodenného sovietskeho života.

„Je to svojrázna alegória na Rusko začiatku 21. storočia, ktorá vďaka jazykovej, štylistickej a fantazijnej virtuozite autora, vďaka jeho svojráznemu zmyslu pre komično môže čitateľovi po chvíľach zhnusenia priniesť aj chvíle estetického zážitku.“ (Valerij Kupka, Týždeň 14/2008)

„V spojení irónie, silných motívov a exotického prostredia je Opričníkov deň skvelým zástupcom súčasnej ruskej literatúry.“ (Imrich Rešeta, Žurnál 21/2008)

Úryvok z knihy:

Mlčí knieža Sobakin, prikyvuje. Potom rečie:„Rieknite, páni, sírovodík, ktorým prdia naši udatní vojaci, horí?“

„Horí,“ presvedčivo prikyvuje dohľadník.

„Nuž akže horí,“ pokračuje knieža, krútiac si fúz, „prečo by sa potom Európa mala báť našich prdov?“

Páč ho, človeka Vnútorného kruhu! Naskutku trafil klinec po hlavičke! Ruským prdom sa aj európske mestá dajú vykurovať! Všetci sa zadumali. Zavyčítal som svojmu rozumu, že sa nedohútal do toho, čo je jasné. Na druhej strane ja mám humanitné vzdelanie...

Režisér je bledý, nervózne pokašliava.

„Nuž... je tu dajaká nezrovnalosť...“ škriabe si podbradok dohľadník.

„Mýlka v scenári,“ varovne dvíha tučný prst prednosta oddelenia. „Kto je autor?“

V šere siene vyvstane vycivený človek v okuliaroch a v tolstovke, dlhej košeli s opaskom.

„A čo ste sa, priateľko, tak sekli? Veď naša plynová téma je stará ako svet!“ spytuje sa ho prednosta oddelenia.

„Prepáčte, opravím to.“

„Oprav, oprav, holúbok,“ zívne knieža.

„Ale nezabudni, že pozajtra je generálka!“ prísne rečie dohľadník.

„To stihneme!“

„A ešte čosi,“ doloží knieža. „Keď lúčom preseknú krta, vyvalia sa z neho črevá. Priveľa.“

„Čoho, vaša jasnosť?“

„Čriev. Nám nejde o naturalizmus. Daj tam menej vnútorností, kamarát.“

„Rozkaz. Všetko opravíme.“

Ľad

Príbeh sa odohráva v súčasnej Moskve: tajomná sekta modrookých a plavovlasých ľudí je na honbe za vyvolenými, tiež plavovlasými a modrookými ľuďmi, ktorí majú "živé srdce". Svoje obete unesú a rozbijú im hrudník ľadovým kladivom. Tento brutálny útok prežijú len tí, ktorých srdce "prehovorí". Sujetový základ Sorokinovho románu tvorí fantastický príbeh tajného bratstva, ktoré svoju silu čerpá zo sibírskeho meteoritu. Ich kolektívne rituály pripomínajú mechanizmy totalitných režimov. Text v štyroch častiach majstrovsky spája žánre fantasy, akčnej a kriminálnej literatúry s prvkami neúprosnej satiry, ktorej predmetom je aj v tomto prípade ruská spoločnosť a jej každodenné mýty.

„Na tento román netreba mať len dobré nervy, ale aj žalúdok.“ (Jozef Bžoch, SME)

„Opisy nových Rusov a ich prostitútok, dnešných mafiánov a podnikateľov, ale aj bežných ľudí popíjajúcich vodku a voziacich sa ,čiernymi´ taxíkmi je radosť čítať.“ (Martin Ciel, Pravda)

Úryvok z knihy:

Dievča plače

14:11

Reštaurácia Balagančik. Trojrybničná ulička 10. Poloprázdna sála reštaurácie. Nikolajevová vyšla z toalety, podišla k stolíku. Za ním sedela a fajčila Lyda: 23 rokov, pekná postava modelky, obtiahnutá koženou kombinézou, stredne veľké prsia, dlhý krk, maličká hlava

s celkom krátkym účesom, chutná tvárička.

„Záchod tu majú dole.“ Nikolajevová si sadla oproti Lyde. „Nešikovné.“

„Zato skvelo varia,“ prežúvala Lyda.

„Majú francúzskeho kuchára.“ Nikolajevová naliala červené víno do čiaš. „Takže, kde som prestala?“

„Čin−čin.“ Lyda zdvihla čašu. „Pri holom blondínovi s modrými očami.“

„Čin−čin,“ štrngla si s ňou Nikolajevová.

Napili sa. Nikolajevová si vzala olivu, požula ju, vypľula kôstku: „Na tom vôbec nezáleží, či bol holý. Chápeš, v živote som nič také nezažila, nikdy ma nič také nepostihlo. Jednoducho... akoby som sa niekam prepadla... a v srdci som cítila takú nehu... ako... akoby... ja neviem... ako... ja neviem. No ako pri mamke v detstve. Revala som potom ako malá. Chápeš?“

„Fakt ťa nepretiahol?“

„Fakt nie.“

Lyda pokrútila hlavou: „Hm. Sú len dve možnosti: buď sú to narkomani, alebo satanisti.“

„Nič mi nepichali.“

„Ale veď vravíš, že si odpadla.“

„Áno, po vpichu ani stopy. Žily mám neporušené.“

„Možno ti nepichli do žily. Mala som jedného klienta, ten si kokaín pchal do zadku. A frčal. Vravel, že tak sa nekazí nosová priehradka.“